Ďakujeme
07.10.2014 15:14
Milí priatelia,
dovoľte, aby sme sa v mene nášho združenia poďakovali nasledujúcim partnerom za...
Celý článok
SPOMIENKY HELENY ERDŐDY
SPOMIENKY HELENY ERDŐDY
Author: richard zelenay
Téma: História
Uplynulo pätnásť rokov od prvého uverejnenia spomienok grófky Heleny Erdödy, ktorá v niektorých častiach svojich memoárov hovorí aj o meste Hlohovec. Dnes, keď sa črtá nový osud historickej dominanty Hlohovca, je zaujímavé priblížiť si atmosféru života na zámku pred mnohými rokmi.
Helena Erdödyová, rodená Oberndorffová, spoznala rodinu Erdödyovcov na panstve svojich bavorských príbuzných v Regensdorfe a Hanzensteine, keď mala asi 4 roky. Služobníctvo hovorilo o návšteve „pekných maďarských hostí“, lebo barónka Nesty Erdödy, rodená Lerchenfeldová i jej dve dcéry Mária a Fanny, boli mimoriadne krásne. Ďalšia dcéra Karolína však krásou neoplývala a malá Eugénia a Fery boli ešte deti. Nesty Erdödy žila v dievčenskom veku v Regendorfe, kde sídlila jedna z rodinných vetiev. Autorke memoárov zostala v pamäti zámocká kaplnka v Regendorfe, ktorá vyzerala ako malý kostolík a kde sa pod oltárom nachádzal sklenený sarkofág s pozostatkami Sv. Fortunata. Jeho meno niesli všetci potomkovia rodiny Oberndorff. V krypte pod kaplnkou boli uložené rakvy zomrelých predkov. Ale najkrajšie spomienky má Helena Erdödy na staroveký hrad Walderdoffovcov Hauzenstein, kde ju nebrali ako dieťa, ale správali sa k nej ako k najmilšiemu hosťovi vďaka tete Leopoldine a strýkovi Eduardovi. Aj bratanci sa predbiehali v rytierskosti voči svojej malej sesternici a nedochádzalo k žiadnym detským hádkam. Nechajme však spomínať samotnú grófku Helenu.
„Po prázdninách v roku 1845 sa rozhodlo, že pôjdeme do Regensburgu, kde mali Karol a Alfréd navštevovať školu a my ostatní sme mali dostať domácich učiteľov. Sťahovanie do mesta bolo niečím mimoriadnym, lebo doposiaľ sme žili na vidieku. Byt v Regensburgu mal skvelú polohu a skoro každá verejná udalosť sa odohrávala pod našimi oknami. Pamätám sa na prvý fašiangový sprievod masiek a na smiešneho učiteľa Hammela, ktorý dirigoval „kapelu bláznov“. Spomínam aj na veľkú slávnosť na vode, kedy nešťastne vypadol z lode sluha, ktorý ju riadil, ale aj potom sa držal tyče s hákom a vynoril sa iba kúsok od lode. Mala som vtedy 14 rokov, chytila som koniec žrde, pritiahla k loďke a sluha sa tak mohol zachrániť.
V rokoch 1848 – 1849 nastali v krajine nepokoje a občianska milícia musela siahnuť po zbraniach. Môj jazdecký kôň bol vyžiadaný pre veliteľa, ale ten jazdiť nevedel a tak si s ním kôň robil, čo chcel. Mesto Regensburg nemalo univerzitu a teda ani rebelujúcich študentov. Ale nahradili ich žiaci vyšších tried a na ich čele bol môj brat Alfréd. Doma sme vyrábali so služobníctvom kokardy a každý od nás takúto chcel mať. V tom čase sa ohlásili na návštevu teta Nesty a strýko Kajetán, lebo v Bavorsku sa mala v tichosti sláviť svadba ich dcéry Fanny s Karolom Leoprechtingom. Ten sa kedysi dvoril mne a preto rodičia nesúhlasili, aby som bola družičkou a poslali ma so starou matkou do Eisenachu. Tam som sa stretla s kňažnou z Orleánu, mojou krstnou matkou, ktorá utiekla z Francúzska so svojimi dvoma synmi.
Na zimu 1849 sa rodičia rozhodli presťahovať do Mníchova, aby tam moji bratia mohli študovať a sestra Ema sa školiť v speve. Byt bol na Ludwigstrasse a často sme stretávali krásnu „Sissi“ – neskoršiu cisárovnu Alžbetu so sestrami. Navštevovala som hodiny hudby a s princom zo Sachsen-Altenbergu aj prírodo-vedné prednášky u profesora Schuberta. Keď som mala 18 rokov, chceli ma uviesť do spoločnosti a do sveta. Pamätám sa na prísne pohľady starých dám cez „lorňony“ pri týchto predvádzačkách a chystali ma aj na audienciu k jej Veličenstvám. Kráľovnú Teréziu som videla už ako 6 ročná v Mariánskych Lázňach a niekoľko krát ma aj oslovila. Na audiencii som obdivovala peknú princeznú Alexandru, ktorej ligotavé oči akoby menili farby. Keď ma predstavili kráľovi, bola som zmätená, lebo nehlučne zatlieskal a spýtal sa ma, či viem, prečo tak urobil. Vraj to bol zvyk môjho starého otca a on chcel takto pozdraviť jeho vnučku.
Nasledovali pozvánky na plesy. Prvý bol u grófky Mimi Dreschel na hrade Karlštejn. Tanečníci sa predstavovali a dohadovali si tanec. Prvý valčík som tancovala s princom Adalbertom, ktorý zakláňal hlavu a tak ma jeho špicatá briadka šteklila na čele. Všetci však sledovali naše nohy. S hrôzou som zistila, že som si nedala dolu návleky, ktoré mi chránili topánky na ceste kočom. Až neskôr som sa ich zbavila a odkopla ich do kúta pod ťažké záclony. Jedna z tanečníc mala na sebe ťažkú vlečku a keď sa zatočila, uhasil prievan všetky sviečky v stojanoch na klavíri. Na plesy ku grófke Dreschel chodieval aj kráľ Oto z Grécka so svojou suitou v gréckych národných krojoch, čím sa výrazne odlišoval od ostatných.
Veľmi som sa tešila na ples u Pallaviciniovcov, kde mala byť ako prekvapenie uvedená aj moja polka, ktorú som skomponovala. Polka sa hrala bez mojej prítomnosti, lebo môj 14 ročný brat Theodor ochorel na týfus a ja som ho musela ošetrovať. Mne sa týfus podarilo prekonať a preto som bola imúnna. Ale brat zomrel a nastalo obdobie smútku, kedy sme sa presťahovali do Mníchova do nového bytu.“
Mníchov, bol v tom čase hlavným sídlom bavorskej šľachty.
„ Po skončení smútočného obdobia som začala s radosťou chodiť do divadla, na plesy a rôzne večierky. Spoločnosť mi veľmi chýbala a prežívala som jedno zo šťastných období. Ale smútok opätovne vošiel do našej rodiny. Zomrel strýko Tomy Erdödy na následky preťaženia a útrap počas vojenskej služby v čase talianskej vojny. Tomy bol bratom Feryho a jeho náhla smrť všetkých zarmútila. V apríli 1852 zomrela aj moja stará matka a od tej chvíle začala chradnúť aj moja milovaná mama. Netrvalo dlho a zanechala nás na tomto svete. Vtedy som pocítila,akoby odišla moja mladosť.
Otec onedlho rozhodol, že pôjdem k príbuzným na zámok Pöhring, aby som v spoločnosti pookriala. Na zámku ma srdečne privítal Karl Leoprechting a jeho mladá žena Fanny. Mali už malého synčeka Ernesta. Po príchode mi oznámili, že v najbližšom čase očakávajú návštevu Fannynej matky Ernestíny Erdödy, najmladšej sestry Žofie a Nesty. Skutočne aj prišli a navyše v sprievode syna Feryho, čo bolo milé prekvapenie a po ich príchode som netušila, že toto stretnutie bude pre mňa osudové. Fery práve ukončil svoje štúdiá na univerzite v Bonne a tak mal čas pripojiť sa k ostatným. Trávili sme spolu veľa času a počas jedného popoludnia, keď ma Fery zaúčal do tajov spoločenskej hry, ktorá sa volala „Langer Puff“, sme zostali na niekoľko minút sami. V tejto chvíli mi nečakane Fery vyznal lásku. Nikdy nezabudnem na tento dátum – stalo sa to 14.júla 1853 a ešte v ten večer som napísala domov list s touto zvesťou.
Otec čoskoro pricestoval. Potešilo ho stretnutie s Feryho matkou, lebo spolu dlhšie obdobie vyrastali. Môj otec stratil oboch rodičov veľmi skoro. S mojou budúcou svokrou prebrali všetko potrebné. Zasnúbenie v Pöhringu bolo radostné a odcestovali sme s otcom do Mníchova, aby sme zariadili výbavu, lebo svadba mala byť už o niekoľko týždňov. Do Mníchova neskôr pricestovali aj teta Nesty s Ferym a za nimi aj jeho sestry z Pöhringu, lebo sa tam nudili a v Mníchove bolo určite veselšie. Zo svojich maďarských statkov ma prišiel pozdraviť aj strýko Kajetán, Feryho otec a môj budúci svokor. Choval sa ku mne ako k vlastnej dcére a dostala som od neho prekrásny šperk.
Nechcela som svadbu v niektorom z mníchovských kostolov, ťahalo ma to domov, do rodného kraja. Preto sme sa vybrali kočom k brehom Dunaja, ktorý nás mal zaviezť na svojich vlnách do Regensburgu. Cesta parníkom bola rýchla a pohodlná a z jeho paluby bol krásny výhľad na zelenú letnú krajinu. Fery ešte zostal v Mníchove a cestoval za nami až o niekoľko dní rovnakou trasou. Ale ich loď uviazla na plytčine, kde zostali bezmocne trčať, neskôr ich prevzala iná loď a tak sme boli konečne všetci spolu.
Svadba bola 22.augusta 1853 v úzkom rodinnom kruhu v Regensburgu v kaplnke Panny Márie v honosnom paláci Walderdorffovcov a podvečer som opustila po srdečnej rozlúčke otcovský dom. Na smútok z odchodu nebol čas a mala som vďaka milovanému Ferymu skvelú náladu. V Regensburgu sme nastúpili na loď plaviacu sa dolu Dunajom a onedlho sme vystúpili v Straubingu, kde sme prenocovali. Na druhý deň ráno sme pokračovali v ceste do Viedne za krásneho počasia a krajina, najmä od mesta Passau bola stále krajšia. Prešli sme Linz a očarujúce údolie Wachau, kde sa Dunaj zatáča do mnohých zákrut a dorazili sme do Viedne. Tam sme strávili len jeden deň a Fery ma predstavil sestre svojho otca, pani grófke z rodu Wrbna. Pri rozlúčke ma obdarila cenným náramkom s briliantmi a smaragdami. Z Viedne sme železnicou pokračovali smerom na šíre maďarské planiny.“
foto: www.somloi.hu
Autorka pamätí opustila Viedeň a spolu s manželom tesne po svadbe a zamierili na panstvo jej svokra na území súčasného Maďarska.
„Železnicou sme sa dostali do Ödenburgu, kde nás už čakal typický maďarský štvorzáprah. Kočiš i kone boli slávnostne vystrojení a po ceste, ktorá trvala niekoľko hodín, sme zastali občerstviť sa v dedinskom hostinci. Tam nás čakal nový koč, kočiš i odpočinuté kone, znova všetko v slávnostnej výzdobe. Potom sme menili kone ešte raz na nádvorí u môjho svokra na panstve pod horou Ság, ktorá vyzerala ako veľká paštéta položená na plošine maďarskej nížiny. Minuli sme aj cigánsky tábor a nastal tam veľký rozruch, ako keby sme pichli do mraveniska. Tábor ihneď ožil a všetci, čo len trochu vládali, utekali za kočom vykrikujúc všelijaké tituly. Zastavilo ich až priehrštie mincí, ktoré sme vyhodili na cestu.
Potom sme pred sebou uvideli vyše 400 metrov vysoký vrch Somló, ktorý bol obsypaný množstvom dobre udržiavaných viníc a na jeho vrchu do ruiny rozpadnuté staré sídlo rodiny Erdödyovcov. Vrch Somló je väčší ako hora Ság, vypína sa uprostred veľkej šíravy a má tvar koruny. Je voľný zo všetkých strán a z jeho vrcholu je možný rozhľad od Blatenského jazera (Balaton) na východe až po vrcholy dolnorakúskeho Schneebergu na opačnej strane. Za vrchom Somló leží hrad Somlóvár oddelený pásmom polí od západného okraja kopcovitého terénu, ktorý sa volá Bakonský les. Ten sa okolo Vertéšskeho pohoria ťahá až skoro k Budapešti. Somlóvár vraj vďačí za svoj vznik zbojníckej bande, lebo starý gróf Karol Erdödy na svojich potulkách po vysočine videl raz pri nočnej jazde na týchto miestach oheň a neskôr sa rozhodol zriadiť tu útulok. Členovia bandy boli väčšinou nešťastní ľudia, dezertéri i mimo zákon stojaci, ktorí kradli väčšinou potraviny z polí, nevyhnutné oblečenie a výnimočne aj koňa. Svokor Kajetán rád spomínal, že raz dostal od zbojníckej bandy doručenú pozvánku na svadbu, ktorá sa mala konať v erdödyovských lesoch u predných hradieb nazývaných Kajetánháza. Svokor to akceptoval, vopred však poslal na miesto sud ohnivého vína a kôš pagáčov, obľúbenej to sorty pečiva. Popoludní priklusal môj svokor na planinu pred lesom a bol prijatý výkrikmi „Nech žije!“ Za zvukov cigánskej hudby bola spoločnosť veselá, tancovalo sa i spievalo a svokrovi predstavili aj mladý svadobný pár. Vodcom tejto bandy bol vraj istý Milfay. V sedmdesiatych rokoch, koncom októbra, keď sme sa chystali na cestu zo Somlóváru cez Viedeň do HLOHOVCA, zaklopal na dvere zámku neznámy muž, odovzdal dopis a odišiel. V liste žiadali, aby sme na určené miesto priniesli peniaze a pohrozili, že inak na cestu neodídeme. Poslali sme preto na určené miesto obálku s odrezkami papiera namiesto peňazí a postavili pozorovateľa, ale nik sa neukázal a my sme odcestovali, súc strážení osobnou strážou. Takéto príhody neboli ničím zvláštnym.
Farby Erdödyovcov boli modro-červené. Somlóvár bolo najstaršie sídlo rodiny Erdödy von Monyórókerék a Monoszló. História rodu siaha cez rok 1187 a po dobu Arpádovca Bélu III., ktorý ako prvý dostal zo všetkých maďarských šľachtických rodín grófsky titul v roku 1485. Boli sme tu sami a mohli sme tak nerušene vychutnávať naše „medové týždne“. Obývali sme pohodlné izby na prvom poschodí s výhľadom na kopec Somló a večer sme odpočívali na širokom balkóne. Zámok bol vystavaný v empírovom talianskom štýle architektom Kochom, ktorý postavil aj Clam palác vo Viedni. Steny boli pokryté hladkou štukou a vyzerali ako z bieleho alabastru. Fery bol ku mne pozorný a tešil sa, že mi môže v okolí všetko ukázať. Chodili sme von na koňoch, na malej ekvipáži s poníkom, ale niektoré nenáročné prechádzky sme radi absolvovali peši.
Boli to prekrásne a bezstarostné časy, často sme mávali návštevy príbuzných a tiež sme chodili navštevovať spriatelené rodiny, ktoré žili na okolitých panstvách a zámkoch“.
obr.:kresba Zámok Hlohovec
Grófka Helena rozpráva o svojom živote s manželom a spomína na svoje spoločenské kontakty:
„Po častých návštevách u grófa Manó Zichyho na zámku Szöllös prišli k nám na návštevu moji svokroci a Feryho sestry Žofia, Nesty a Karolína s jej mužom markgrófom Hyppolytom Pallavicinim. Navyše žil v blízkom mestečku Vép aj Alexander Erdödy a jeho žena Leopoldína, rodená grófka Batthyány a aj s nimi sme sa často navštevovali. Gróf Alexander sa narodil v roku 1802, bol šikovným politikom, ale neskôr sa venoval iba vede a umeniu. Precestoval Anglicko, Taliansko i Francúzsko a do svojho domu si priniesol mnohé cennosti a obrazy. Založil aj bohatú knižnicu klasickej a vedeckej literatúry i pomerne veľkú galériu s obrazmi. Stal sa členom Maďarskej akadémie vied a kráľ ho menoval vrchným správcom stajní a zástavníkom.
Alexander bol vynikajúci rozprávač a jeho vzťah k umeniu dokázal pri pretváraní a skrášľovaní panstva Vép, ktoré sa stalo gracióznym a vznešeným sídlom. Po smrti Alexandra prešiel celý tento majetok do našich rúk. A tak som striedavo trávila svoje prvé roky manželstva s Ferym na panstve v Szöllösi, vo Vépe a na zimu sme chodili do rodičovského paláca v Ödenburgu. Často som chodila aj do Viedne, lebo sme chceli byť súčasťou bohatého spoločenského života. Viedenské paláce boli rozprávkovo krásne. Dom svokrovcov bol počas rušných dní roku 1848 predaný, ale svokor Kajetán si prenajal byt, v ktorom sme sa počas pobytov vo Viedni zdržiavali.
Na jeseň 1854 som bola opäť vo Viedni očakávajúc prírastok do rodiny a tam sa mi 3. októbra narodil prvý syn Emerich. Z Benátok sme mu objednali kolísku, ale nedošla včas a tak trávil prvé dni života vo veľkej krabici od klobúka. Až neskôr ležal v kolíske obtiahnutej svetlomodrým hodvábom a krajkami. Hneď o rok som opäť vo Viedni porodila 10. októbra 1855 druhého syna Tomáša. Vtedy sa vo Viedni vyskytla cholera a až do bytu sme cítili ostrý pach spáleného jalovca, našťastie sa nikomu z rodiny nič nestalo.
Už v lete roku 1855 dostal svokor Kajetán výzvu, aby sa dostavil do HLOHOVCA a nastúpil tam majorát, rovnako ako v blízkych Piešťanoch. Bolo to tuším 31 rokov po smrti bývalej hlavy rodiny, nádejného obchodníka Jozefa Erdödyho, ktorý bol aj maďarským kancelárom a ministrom. Pozostalosť riadila jeho ovdovená žena, ale tá sa chcela utiahnuť na svoje panstvo Tavarnok. Podľa zákona musela nová rodinná vetva, ktorá nastupovala na majetky, vyplatiť dedičom bývalého majiteľa značné prostriedky. A práve v HLOHOVCI, kde kancelár veľa investoval, to bola vysoká suma. Svokor Kajetán vlastnil dosť pozemkov, ale neponáhľal sa prevziať majorát. Táto doba nastala až vtedy, keď sa vdova po Jozefovi Erdödym vyjadrila, že už nechce spravovať Hlohovec, ani k nemu patriace kúpele Piešťany. Svojho otca sprevádzal aj môj manžel Fery a bolo to po prvý krát, čo sme sa v našom manželstve rozdelili. V Hlohovci sa stretli s bratmi Móricom a Jozefom Pálffyovcami, aj s grófom Augustom Breunerom, ktorí boli synmi sestier zosnulého kancelára a mali mať teda podiel na majetku.
Po návrate našich z Hlohovca mali veľa rečí o príbuzných, najmä o tete Alžbete Erdödy, ktorú nazývali v rodine „Fiakerliesl“, lebo údajne pochádzala z neurodzeného zväzku a jej otcom mal byť viedenský fiakrista. Svokor onedlho odišiel na svoje statky do Chorvátska, kde mienil poľovať. Tam ho zastihla epidémia cholery a papá Kajetán ochorel. Moja svokra sa rozhodla okamžite odcestovať za ním a rozhodne bola proti tomu, aby ju Fery sprevádzal. Žiaľ, onedlho sa život svokra Kajetána skončil a správa z 19.1.1856 to potvrdila. Fery cestoval oproti matke a po jej šťastnom návrate nastal u nás pokoj. Pohreb bol v rodinnej hrobke dominikánskeho kláštora v Steinamangere, kde odpočívali aj jeho predkovia. V rodine sa začalo hovoriť, že teraz pôjdeme do HLOHOVCA my, aby sme prevzali rodinné majetky.“
SPOMIENKY HELENY ERDŐDY II.
Author: richard zelenay
Téma: História
Po smrti svokra sa Helena Erdödy chystá na svoju prvú cestu do Hlohovca, kde jej manžel Fery má prevziať rodinné majetky. Na prvé kontakty s našim mestom na jar 1856 spomína vo svojich pamätiach.
„Centrom panstva v HLOHOVCI bol veľký zámok obklopený prekrásnym parkom a vyzeral ako rezidencia. Je postavený vysoko nad úpätím doliny a hneď sa mi zapáčil. Boli sme nadšení najmä výhľadom siahajúcim od moravských hôr cez vlnité hrebene Bielych Karpát, pozdåž širokého údolia Váhu. Ak boli pekné dni, bolo vidieť až po staré korunovačné mesto Bratislava.
S majetkami v okolí sme prevzali aj niektoré mimoriadne hodnoty, ktoré patrili k domu Erdödyovcov, ako napríklad slávny oltár v zámockej kaplnke, ktorý zobrazoval skoro v skutočnej veľkosti figúru Madony, modliacej sa nad dieťaťom v kolíske. Súčasťou rezby boli anjeli a pastieri, bola to stará práca pochádzajúca z Dolného Nemecka a rodine ju venoval kráľ Matej Korvín na znak priateľstva. Týmto darom si uctil kardinála a uhorského primasa Thomasa Bakácsa ab Erdöd a drevorezba sa stala púťovou relikviou vidieckeho ľudu v okolí. Každý rok sa 15. augusta konala veľká procesia, vedená vyšším duchovným a smerovala k tomuto obrazu milosti.
Zámok v Hlohovci bol údajne rekonštruovaný v roku 1802, keď toto mesto navštívil cisár František II. Verný spojenec Jozef Erdödy nechal na privítanie monarchu zámok prestavať. Tak sa stalo, že čo predošlí stavitelia vytvorili na valoch, v priekopách, vežiach a padacom moste, zrazu úplne zmizlo a pevnosť, ktorá roky vzdorovala a vždy hrdo hľadela do údolia Váhu pred vpádom nepriateľov, zmenila sa na nepoznanie. Taký je údel panstiev, ktoré menia dobre situovaných vlastníkov, že vznikne zmes štýlov, v ktorom nakoniec našiel prevahu empír a v parku zostali barokoví bohovia...
Kancelár Jozef Erdödy musel svoju druhú manželku veľmi milovať. Raz vraj prišiel za ním klenotník z Viedne ukázať mu prekrásne perly, ktoré krátko predtým odmietol cisár so slovami, že sú pre neho príliš drahé. „Skúste šťastie u grófa Erdödyho“ - povedal prekvapenému klenotníkovi. A ten nežgrlošil a perly kúpil so slovami, že pre jeho Alžbetu mu nie je nič drahé. Alžbeta bola pravé viedenské dieťa, plná rozumu a svojrázneho humoru a vedela ho spájať so svojou krásou a hrdosťou tak, že jej každý prejavoval úctu a lásku. Bola druhou manželkou grófa Jozefa Erdödyho (v prvom manželstve bol zosobášený s peknou grófkou Batthyányovou) a za slobodna sa volala Meyerová. Vzišla z nižších vrstiev, čítanie a písanie nebola jej silná stránka, ale bola humorná, šarmantná a dokázala sa rozumne rozhodovať. Keď jej predložili písomnosti na podpis, nechala si všetko podrobne prečítať a vďaka výbornej pamäti si všetko zapamätala. Potom vec akoby bez záujmu odložila a čakala, až vojde do sály niekto, kto vie čítať. Ten jej musel znova písomnosť prečítať a ona ho opravovala, ak náhodou niečo vynechal alebo použil iné slová.
V pamäti mi zostalo viacero komických výrokov Alžbety. Keď sme ju požiadali, aby nám ukázala svoje vychýrené klenoty, zavolala stará dáma na sekretára a viedenským nárečím mu prikázala, aby priniesol tie „šmiragdy“, teda smaragdy a ostatné haraburdie! Na druhý deň sme mali k raňajkám pečené kurčatá veľmi lahodnej chuti a s krehkým mäsom. Nešetrili sme chválou a uznaním, preto naša hostiteľka prikázala sluhovi, aby priniesol na ukážku kohúta tejto novej rasy dovážanej z Indie. Sluha sa rozbehol preč a onedlho priniesol kohúta tak, že nám bol otočený zadnou časťou.
„Neste predsa to zviera hlavou dopredu, lebo sa nám ešte vys....... na stôl!“- volala grófka Alžbeta a my sme priam jačali od smiechu.
Taká teda bola vdova po Jozefovi Erdödym, veselá a vtipná a prostoreká, so zdravým rozumom a preto všetkými obľúbená.“
obr.slávny oltár v zámockej kaplnke obr. kresba zámok v Hlohovci
v čase, keď spomína na vdovu po jednom z majiteľov hlohovského panstva, ktorým bol Jozef Erdödy, zosnulý 12.1.1824. Grófka Alžbeta sa po niekoľkých rokoch rozhodla utiahnuť na svoje majetky a zámok v Hlohovci prešiel do nových rúk. Grófka Helena však spomína ďalšie príhody zo života vtedajších šľachticov.
„Po smrti kancelára sa v Hlohovci usadil aj brat pani grófky, pán Meyer. Bol veľmi pažravý, ale nie najlepších mravov a tak ho pani zámku nechcela mať priamo v dome. Nechala pre neho zriadiť vedľajšiu budovu, v ktorej bol aj byt s kanceláriou hlavného riaditeľa. Tam poriadal tento roztopašný muž veselé cechové hody, na ktoré chodievali aj pekné komorné zo zámku. Jedna z nich sa pánovi Meyerovi tak zapáčila, že sa s ňou oženil. Alžbeta sa poriadne rozčúlila a vôbec nebola novou švagrinou nadšená, lebo podľa jej slov to bola prvá „mezaliancia“ v jej rodine. Neskôr všetko prebolelo, rodina Meyer bola povýšená do šľachtického stavu a zo vzťahu sa narodili dve dcéry. Tie sa neskôr stali Alžbetinými dedičkami a vydali sa do vysoko postavených rodín. A ešte jednu spomienku na prostorekosť grófky Alžbety. Keď bol u nej v Tavarnoku na návšteve kardinál primas, večer okolo desiatej hodiny náhle vstala a povedala – „Idem spať a Vám eminencia to tiež nezaškodí, lebo ste tiež dosť starý koreň!“
Spomínam aj na známych v Ödenburgu, kde sme boli často v prvých rokoch nášho manželstva s Ferym a kde náš palác stál oproti hlavnému kostolu. Denne sme sa tam stretávali na prechádzkach a po večeroch v divadle. Bývali aj koncerty, verejné plesy a maškarné sprievody. Na zábavách bol smiešnou figúrkou jeden tlstý kapitán, nevedel vôbec tancovať a vždy pošliapal všetkým topánky. Raz sa preriekol a prezradil, že tancovať mu poradil jeho lekár, lebo je to mimoriadne zdravý pohyb.
V ödenburgskej spoločnosti mala vedúce miesto rodina Széchényiovcov. Pamätám sa na prvú návštevu starého páru, grófa Pavla a grófku Emíliu, rodenú Zichy-Ferraris, ktorých sme našli sedieť za vyšívacími rámami, ako pracujú na rovnakom diele ornátu. Nenechali sa rušiť návštevou a ja som obdivovala veľkú šikovnosť starého pána. Ale mali zvláštne zvyky. Keď som raz bola u nich na raňajkách spolu s Ferym, bola som udivená, keď stará pani svojmu komorníkovi po naliatí vína namiesto poďakovania povedala – Ruky bozkávam. Verný sluha sa pokojne poklonil, akoby to bola najväčšia samozrejmosť na svete a odišiel. Emília Széchényi bola voči nám milá a priateľská a radi sme k nim chodievali. V rodičovskom dome býval aj najstarší syn Koloman so svojou peknou, no trošku oblejšou manželkou Karolínou, rodenou grófkou Grünner, žila tam aj Kolomanova sestra Elisa, aj János Széchényi s manželkou Agátou, rodenou Erdödy z vetvy Rothenthurmerovej s deťmi Agátou a Ernestínou.“
Tu sa v rozprávaní grófky Heleny Erdödy často prelínajú spomienky na minulé časy s nedávnymi zážitkami a je zložité podať ich v chronologickom poradí. Z histórie vieme, že hlohovské panstvo kupuje od kráľovskej komory gróf Juraj Erdödy dňa 14. novembra 1720 za sumu 240.000 zlatých a vládol mu až do roku 1759. Po jeho smrti prevzal „frajštácke“ panstvo jeho syn Antol na desať rokov a nasledoval jeho brat Ján Erdödy, ktorý spravoval tieto majetky až do roku 1790. Potom prišiel už spomínaný Jozef Erdödy, ktorý mal majorát nad hlohovským majetkom do roku 1824 a po jeho smrti bola správkyňou panstva vdova Alžbeta. Nasledovalo krátke obdobie Kajetána a už sa ocitáme v čase, keď sa majiteľom stáva Fery Erdödy, komorník kráľovský a rytier Leopoldského rádu so svojou ženou, urodzenou Helenou Erdödy, ríšskou grófkou z Oberndorfu, rozprávačkou našich pamätí
SPOMIENKY HELENY ERDŐDY III.
Author: richard zelenayTéma: História 
Koncom októbra 1856 sme sa vybrali opäť do HLOHOVCA. Bolo to ešte v časoch, keď neexistovala železnica smerom na sever. Objednávali sa záprahy so štyrmi koňmi na jednotlivých majeroch a tam sme sa počas cesty aj občerstvili. Napriek tomu, že krajina bola pekná a cesta zaujímavá, boli sme unavení z dlhého putovania. Vždy sme si cestou do Hlohovca vydýchli, keď náš koč hrkotal po moste ponad rieku Váh a z neho sme videli spodnú bránu zámockého parku.
Cez park vedie široká, ale veľmi strmá cesta k vysoko položenému zámku. Hlohovec aj hrad a mestečko, ležiace na úpätí, sú údajne rímskeho pôvodu. Miesto sa vraj nazývalo Elentheropolis, neskôr po nemecky Freistadt a tiež tá časť zámku, kde sa nachádza kaplnka, bola postavená v rímskych dobách. Až k počiatku 19. storočia vraj stála ako dôkaz pravdy starých čias Rímska veža v mestských hradbách. Zámok je dvojposchodová, nepravidelná stavba do päťuholníka so širším, svetlým dvorom. Vpravo od brány sa nachádza veľká okrúhla terasa, na ktorej niekedy stála veža. Pretože bývalý pán zámku Forgách bol prívržencom Rákocziho, bola mu z trestu po dobytí zámku cisárskymi vojskami táto veža zbúraná. Z takto vzniklej terasy podľa rozprávania skočil v roku 1848 jeden husár na koni, aby ušiel zajatiu. Tento skok predstavuje výšku troch poschodí, kôň sa pri skoku zabil, ale jazdec zostal nezranený.
V parku za konskými stajňami nechal kancelár pri príležitosti vtedajšej návštevy monarchu postaviť nádherné divadlo a jazdeckú školu. Divadlo má hlboké a široké javisko, orchestrisko, rady parterových sedadiel a vzadu cez celé poschodie bola veľká dvorná lóža. V dobe Jozefa Erdödyho tu hrávala skupina talianskych umelcov, ktorá pravidelne hosťovala aj vo Viedni. Za prítomnosti cisára predvádzali jeho obľúbené opery, kým dvorní herci ponúkali skôr drámy alebo komédie. Aj my sme tam hrávali pri príležitosti veľkých poľovačiek a pri slávnostiach celkom milé diletantské predstavenia. Tieto sme s radosťou hrali aj pri našej zlatej svadbe v roku 1903, alebo počas vojny v prospech Červeného kríža.
V tom čase sme žili skromne a utiahnuto, ale sem-tam sa uskutočnili malé poľovačky. Našimi susedmi boli gróf Lajos Zay s manželkou Máriou, rodenou Kolowrat, sesternicou môjho otca. Bývali na Bucsányi (dnešné Bučany – pozn.) na zámku, ktorý patrí barónovi Springerovi. Bol to hlavný erbový župan Bratislavy a majiteľ nádherného historického Biebersburgu. K našim priateľom patrili aj gróf Decasse a vo vzdialenejšom peknom zámku Brunócz (dnešné Brunovce – pozn.) barón Mednyánszky s rodinou. Práve v Brunovciach sa niekedy pred svetovou vojnou odohrali podivuhodné veci, ktoré našli živú odozvu v peštianskych a viedenských novinách. Rozprávali o tom očití svedkovia i samotná zámocká pani ako o záležitosti veľmi zaujímavej. V byte záhradníka zámku v určité dni strácali niektoré predmety zemskú príťažlivosť. Stoličky a stoly lietali po byte bez toho, aby niekoho ohrozili. Dvere pece sa samé otvorili a v nej uložené žehliace železo si zaumienilo urobiť okružný let cez miestnosť. Keď tam vstúpila barónka Agáta s jednou skepticky naladenou dámou a táto utrúsila uštipačnú poznámku, zrazu sa z háku na stene pohol pánsky klobúk a preletel miestnosťou rovno na účes zdesenej návštevníčky. Dokonca sa pamätám, že učené hlavy z Budapešti sa chystali priamo v Brunovciach tieto chýry overiť. Nakoniec historky upadli do zabudnutia a ostali bez vedeckého vysvetlenia.
Po Novom roku sme sa presťahovali do Viedne, kde som 13. marca porodila syna Karyho. Teraz sme mali v dome už troch zdravých synov. Dobre sa cítila u nás aj Feryho matka, lebo Fery bol jediným udržiavateľom rodu v prvej línii. Jeho mladší brat Tomy, ako som už spomínala, zomrel za vlasť v Taliansku už v roku 1850.“
„Môj švagor Tomy bol veselý a pekný mladý muž, ktorý postupoval s víťaznou Radetzkého armádou na juh a vyznamenal sa v mnohých bitkách“ – pokračuje vo svojich spomienkach grófka Helena Erdödy. „Raz sa dostal do bojov s vodcom bandy Garibaldim a začal ho prenasledovať na úteku. Mal jedinú túžbu, aby slávneho rebela dostal do rúk živého. Garibaldi vbehol do hostinca pri ceste a Tomy ho so svojimi vojakmi prenasledoval, ale protivník vyskočil cez zadné okno do poľa a unikol. Môj milý švagor sa pri tom dlhom prenasledovaní veľmi spotil, neskôr dostal zápal pľúc a o niekoľko dní zomrel.
Koncom mája sme sa opäť presťahovali na svoje majetky v Somlóváre. Onedlho prišla na návštevu stará mama z Regendorfu, pricestovala cez Viedeň aj s mojimi sestrami Emou a Máriou a najmladším bratom Hugom. Neskôr mal pricestovať aj otec, aby ich odviedol naspäť. Fery chcel urobiť radosť malému švagrovi Hugovi a vzal ho na poľovačku. Hugo dostal detskú pušku na predné nabíjanie so slepou náložou, ale nádejný poľovník zabudol v hlavni nabíjaciu tyč a keď zbadal zajaca, vystrelil. Na prekvapenie všetkých zajac zostal ležať prebodnutý tyčou a odvtedy bol malý strelec uznaný za schopného loviť.
V Somlóváre sme sa často vozili na loďkách na peknom jazierku v parku. Môj brat Hugo sa už vtedy vyslovil, že raz pôjde k námorníctvu a skutočne v dospelom veku tak aj urobil. Pretože vtedy ešte nejestvoval nemecký štát, mohol bez ťažkostí ako príslušník bavorskej šľachty vstúpiť k rakúskemu námorníctvu. Hugo prekonal s admirálom Tegetthofom bitky u Helgolandu aj Lissy a získal striebornú medailu za statočnosť.
V deň svojich 21. narodenín, presne 14. februára 1857 vstúpila moja sestra Mária do kláštora Vincentínok vo Viedni a prijala rehoľné meno sestra Xaveria. V kláštore pracovala ako lekárnička, ale už v máji 1859 náhle zomrela.
Ale v rodine boli aj radostnejšie okamihy. V zámockej kaplnke v Somlóvári bola 21. júna 1859 svadba mojej švagrinej Nesty Erdödy, ktorá si brala grófa Wildericha Walderdorffa a v auguste sa ženil môj najstarší brat Alfréd. Svadba bola na britskom ostrove Man a nevestou bola anglická aristokratka Mária Bates z Milbourne Hallu. Alfréd bol umelecky nadaný a pritom aj veľký šibal. Kolovalo o ňom niekoľko historiek, okolo seba mal rád usmiatych ľudí, ktorí ho obdivovali, čo značilo veľmi často aj suchoty v jeho peňaženke. Raz vraj cestoval z Mníchova do Viedne preoblečený za tureckého pašu a za ním kráčal pestro vyobliekaný černošský chlapec. V nádražnej reštaurácii v Linzi sa nechal obskakovať húfom čašníkov vo frakoch a všetkých preháňal lámanou nemčinou. Neskôr sa na tom dobre zabával. Alfréd skladal aj humorné básničky, ktoré boli prešpikované slovnými hračkami.
Posledný deň v roku, presne na Silvestra 1859, sa mi narodila Clotilda a tak sme mali konečne aj dcéru. Druhá dcéra Melánia sa narodila 3. mája 1861 a odvtedy boli v rodine traja chlapci a dve dievčatá. Ale aj smrť nás znova navštívila, keď 28. decembra 1863 zomrela moja drahá svokra.
Až do roku 1865 sme mali vo Viedni v prenájme iba jeden byt. Keď však začali moje ratolesti dorastať, museli sme pomýšľať na rozšírenie bytu. Navyše sa mi 24. augusta 1865 narodil najmladší syn Sándor. Vtedy sa predával palác grófa Esterházyho stojaci na Krugerstrasse 10 a ten sme aj kúpili. Palác mal dostatok miestností a najväčšiu súkromnú tanečnú sálu vo Viedni. Vtedy sa začalo blýskať okolo Bismarcka, ale vojnové udalosti z roku 1866 nás nepostihli a ani sa z tejto doby nepamätám na podrobnosti. V roku 1867 som zažila korunováciu cisára Františka Jozefa I. za uhorského kráľa a rodinu postihla aj nehoda. Môj druhorodený syn Tamás utrpel pri páde z koňa silný otras mozgu a po celý svoj život sa z následkov tohto úrazu nespamätal.“
„Krátko po predošlom sa aj v Hlohovci prihodilo ťažké nešťastie. V neskorej jeseni sa každoročne konala poľovačka na zajacov a bažantov, ktorá patrila medzi najznámejšie v celom Uhorsku a na ktorej sa zúčastňovali okrem susedov aj známi z Viedne a cudziny. Prvé dni sa poľovalo v blízkych revíroch zámku, bohatých na zver. Medzi hosťami bolo veľa mladých a preto neskoré obedy, večere a následné večerné stretnutia prebiehali vo veselej nálade. Posledné dni poľovačky sa strelci zhromaždili v Piešťanoch, ale dámy zostali v Hlohovci, lebo tamojší kaštieľ nebol dosť veľký. Všetko prebiehalo pokojne a všetci sa už hotovali späť do Hlohovca. Zostávajúci čas si chceli ešte vyplniť malým honom a zúčastnil sa ho aj náš priateľ gróf Hugo Königsegy. Práve proti nemu letel húf bažantov, keď gróf rýchlo podal z pleca nabíjačovi vystrelenú pušku a ten mu rovnako rýchlo podal nabitú zbraň. Tá ale náhle vystrelila a chudák gróf dostal plnú nálož do kolien z bezprostrednej blízkosti a zrútil sa. Nastalo zdesenie! Nešťastník bol ihneď odnesený do zámočku a privolaný lekár povedal, že amputácia nie je potrebná a že grófovi nehrozí nebezpečenstvo smrti. Správa nás všetkých upokojila, u chorého zostala jeho neter Elsa Széchényi-Andrássyová a tiež môj manžel Fery. Ale gróf sa zo zranenia nevystrábil, nastalo zhoršenie zdravotného stavu, prišli kŕče a záchvaty a pred Vianocami 22. decembra 1867 zomrel.
V roku 1879 uprostred leta zomrel ako 75. ročný môj otec Gustav Reichsgraf von Oberndorff a bol pochovaný v zámockej kaplnke v Regendorfe. Mali sme zase smútok. Začiatkom zimy sme predstavili dcéru Clotilde u cisára. Na oslavu Vianoc 1880 sme boli tak ako po iné roky v Hlohovci a vo veľkej jazdiarni sme vystrojili oslavy tohto sviatku aj pre deti robotníkov, zamestnaných na majeri. V obci vypukla epidémia šarlachu a napriek vykonaným opatreniam som mala zlé tušenie. To sa aj vyplnilo, keď ochorela Clotilda a cítila som blížiacu sa katastrofu. Stalo sa a vždy veselá Clotilda náhle zomrela. Onedlho po nej nás opustila aj švagriná, manželka brata Alfréda Mária Oberndorffová, ktorá zomrela 3. augusta 1881.
Už o niekoľko mesiacov sme mali v rodine svadbu. Najstarší syn Imre sa oženil 6. novembra 1881 s grófkou Irmou Migazzy v úzkom rodinnom kruhu. Rodina Migazzy pochádzala z Južného Tirolska a kardinál, gróf Migazzy kúpil v Uhorsku statky. Letná vila rodiny stála v kúpeľoch Smokovec vo Vysokých Tatrách, kde som bola ich hosťom. Gróf sa o rozvoj týchto kúpeľov veľmi zaslúžil, lebo v Smokovci najmä v čase dostihov bývala veľká spoločnosť šľachticov aj príslušníkov cisárskeho domu.
V roku 1884 sme v Hlohovci usporiadali v našej jazdeckej škole efektnú oslavu, ale musela sa uskutočniť v tichosti, lebo podobná bola aj u viedenského dvora. Najskôr vstúpilo do arény čelo sprievodu, vpredu hrdina, ktorého nasledovali dva štvorzáprahy pod vedením papá Migazzyho a Karyho Erdödyho a potom kŕdeľ Turkov na koňoch a kočoch. Potom sa pripojila bohyňa Diana, ktorú predstavovala grófka Gabriela Chotek a nasledovali lovci sokoliari, dámy a páni na koňoch i lesná poľovnícka pešia spoločnosť, sprevádzaná sluhami a psami. Medzi účinkujúcimi boli okrem mojich detí Imreho, Karyho, Sándora a Melánie aj grófi Miklós Esterházy, Ernest Kinsky, Béla Pálffy, grófka Decasse a Karátcsonyi i viacerí susedia z okolitých panstiev a priatelia z Viedne. Dámy a páni tiež na koňoch predviedli quadrillu a po tejto drezúre sa súťažilo v napichovaní obručí a v iných jazdeckých zručnostiach.“ Pisateľka spomienok žije posledné dve desaťročia devätnásteho storočia striedavo na panstvách v Somlóváre, v Hlohovci a v paláci vo Viedni.
Keď začala dospievať dcéra Melánia, častejšie sme sa zdržiavali v paláci vo Viedni. Tam som usporiadala svadbu najmladšieho brata Huga Oberndorffa s grófkou Vilmou Migazzy, mladšou sestrou mojej nevesty Irmy. Svadobný obrad sa uskutočnil 6. novembra 1887 v kaplnke na Singerstrasse, ktorú dal postaviť kardinál Migazzy za doby Jozefa II. Tak sa stalo nie každodennou skutočnosťou, že mladšia sestra sa stala tetou svojej sestry staršej.
O pár mesiacov, 27. novembra 1888 som vydávala aj dcéru Melániu. Tá predstúpila pred oltár s kráľovským a cisárskym ritmeistrom grófom Alfrédom Khevenhüllerom. Tento môj nový zať bol majorátnym pánom na statkoch Pellendorf v Dolnom Rakúsku a Osterwitzi v Korutánsku a tým aj majiteľom najmalebnejšieho a najkrajšieho zámku, aký som poznala - Hochosterwitz.
Obdobia radosti a smútku sa striedali. Aj rok 1889 bol rokom smrti. Najskôr som obdržala správu o ťažkej chorobe brata Alfréda z letoviska San Remo, kde vtedy žil. Chcel ma ešte vidieť a preto som cestovala do Talianska. Našla som ho ako vždy veselého a vtipkujúceho v dobre udržiavanom byte, ktorý bol zariadený celý v bielej farbe a vôbec som netušila, že sa blíži jeho koniec. Zomrel 26. januára a niekoľko dní po ňom, 30. januára zomiera rakúsky korunný princ Rudolf. Vraj samovražda z nešťastnej lásky. Nakoniec som dostala správu, že v Neapole zomrel 28. decembra môj brat Karol.
Už v roku 1802 navštívil v HLOHOVCI svojho uhorského kancelára Jozefa Erdödyho cisár František II. A takmer o 90 rokov neskôr, na jeseň 1891 sa mali v okolí Hlohovca uskutočniť cisárske manévre a náš zámok bol vyhliadnutý za dvorný tábor Jeho Veličenstva. Viac ako dva týždne pred príchodom panovníka sa zjavil nečakane z Viedne ochranca dverí so skupinou umývačov. Pyšným krokom prešiel siene určené pre cisára a ihneď nechal prestavať nábytok. Nové usporiadanie sa jeho pánovi vôbec nepáčilo a nakoniec všetko skončilo na pôvodnom mieste. Len čo zmizol tento nábytkový umelec, objavila sa ďalšia pohroma s priliehavým priezviskom Brennessel (žihľava). Predstavil sa ako dvorný dodávateľ kachlí a hneď zamieril do kuchyne. Tam vysvetľoval, že náš prvotriedny krb musí zmiznúť a na jeho mieste bude stáť jeho majstrovské dielo. Po dlhých hádkach sme prišli ku kompromisu, že síce môže postaviť svoj krb, ale po odchode dvora ho rozoberie a postaví znovu starý. Aká dobrá to bola dohoda! Čoskoro sa ukázalo, že nový krb je natoľko nebezpečný, že počas jeho trvania musel byť na streche neustále hasič a polieval rozžeravený komín, aby nevznikol požiar. Ako tretie zjavenie prišiel dvorný dodávateľ kobercov. Ten chcel zase obložiť všetky schody a chodby množstvom lacných a nevkusných tapisérií, čo sa nám podarilo odvrátiť len s veľkou námahou. Posledným zlom bol pán z dvornej jazdiarne, ktorý chcel nasilu dať obieliť steny jazdiarne, ktoré sme niekoľko hodín predtým vybielili my, ale po ostrom proteste od toho upustil. Tým sa predstavenie darmožráčov skončilo a zámok sme odovzdali dvornému hospodárstvu. Ponechali sme si iba rodinné spálne, priestory pre služobníctvo a biliardovú miestnosť ako salón. Stále píšem - MY, ale toto všetko prežila na vlastnej koži moja nevesta Irma, lebo ja som bola v tom čase v Somlóváre a prišli sme s Ferym iba dva dni pred určeným príchodom Jeho Veličenstva. Zažila som však komédiu s krbom, ktorý stále štrajkoval a štyria dvorní kuchári pobehovali ako splašené kone. Boli to ale "odborníci"! Mäsové zmesi začali pripravovať už dva dni pred príchodom cisára a to na celú dobu manévrov! Kto im poradil takúto receptúru, vedia len nebesá, veď aj tak chutila!
A tak sme v plnom očakávaní mysleli na príchod panovníka."
„ Už dlhšie pred príchodom Jeho Veličenstva sa všetci páni z nášho okolia dostavili v plnej paráde na železničnú stanicu do Leopoldova. Za prevolávania „Nech žije cisár!“ prišiel dvorný sprievod presne na minútu. Na našom zámku očakával Fery cisára na veľkom schodišti a ja som čakala na prvom poschodí. Cisár mi galantne ponúkol rameno a viedol ma až po svoj apartmán, spolu so mnou ho sprevádzal aj Fery. Asi pol hodinu po príchode na zámok nás panovník poctil svojou návštevou v biliardovej sieni, kde boli prítomní aj syn Imre a nevesta Irma. Podľa platného ceremoniálu pre korunované hlavy tu mohli byť v spoločnosti cisára iba tí, ktorým návšteva patrila, iných nesmel panovník stretnúť ani na chodbe. Preto musela moja neter Many, ktorá sa bavila s niekoľkými pánmi zo sprievodu na chodbe, rýchlo so všetkými pred príchodom monarchu zmiznúť v priestore veľkej pece, ktorou sa vykurovali miestnosti z vonkajšej strany. Tam ako haringy natlačení museli vyčkať. Z tejto komickej situácie bol veľký smiech. Cisár zotrval s nami v rozhovore vyše pol hodiny a my sme museli obdivovať jeho fenomenálnu pamäť. Bez problémov si vybavoval presné detaily a mená z našej rozvetvenej rodiny, okrem iného povedal aj to, že môj svat Migazzy má iste radosť z toho, že vydal dcéru Irmu tak blízko, lebo zo svojho panstva Maróth môže byť kočom za 3-4 hodiny v Hlohovci.
Boli sme pozvaní na dvorný obed a po ňom, asi o šiestej hodine sa cisár utiahol do svojich komnát. Jedli sme tú odpornú mäsovú zmes a všetci sa tvárili, že nič nevedia. Ale monarcha bol povestný tým, že nebol žiadny labužník a svoj tanier celý zjedol. O naše zvláštne požiadavky a želania sa starala dvorná kuchyňa a bol to zvláštny pocit, že v našom dome sme boli hosťami tretej osoby. Na zámku vtedy býval aj staručký, veľmi milý veľkovojvoda Rainer, bol ubytovaný vo veľkej jedálni a mojom salóne. Veliteľ armády, veľkovojvoda Albrecht, bol ubytovaný u Esterházyovcov v Ujlaku (dnes Veľké Zálužie) a Franz Ferdinand u kominárskeho majstra v Hlohovci. Bol tam aj veľkovojvoda Friedrich, ale už si nespomínam, kde ho uložili. Kone gardy boli ustajnené vo veľkej oranžérii a pešiaci v budove divadla, kde si dôstojníci urobili pohodlie vo veľkej lóži. Naši ľudia a celý dvor, všetci sme doslova plávali vo vode zo Schönbrunnu. Cisár smel piť, kdekoľvek sa nachádzal, iba vodu z tzv. „Pekného prameňa“, ktorý dal zámku vo Viedni jeho meno. Celé vagóny tejto pitnej vody stále dochádzali a hneď išlo všetko na ľad. Manévre, ktoré sa odohrali v kopcoch medzi Hlohovcom a Nitrou trvali 3 dni a my sme často chodili pozorovať presuny vojsk do terénu. Na záver sa konala mohutná paráda v plnom lesku, keď vojská defilovali pred Jeho Veličenstvom. Potom sa konal odchod monarchu s rovnakým ceremoniálom, ako predtým príchod. Také boli naše cisárske dni!
Ale v HLOHOVCI boli aj iné vysoko postavené osobnosti. Navštívil nás napríklad bulharský kráľ Ferdinand, keď sa nachádzal v Piešťanoch na liečení. Bol to vášnivý lovec a požiadal Feryho, aby smel v tunajšej obore streliť jeleňa a bol s výsledkom poľovačky mimoriadne spokojný. Aj viacerí nemeckí spolkoví panovníci nezabudli z Piešťan prísť na návštevu.
Kým rok po návšteve monarchu bol pre nás pokojný, už v nasledujúcom roku prišiel do rodiny opäť smútok. V Lipsku zomrel 7. marca 1893 náš Kary a tak som za dvanásť rokov stratila už dve deti. Kary bol športovo založený, rád jazdil a poznali ho aj ako majiteľa výborných dostihových koňov.
Posledná veľká slávnosť, na ktorej som sa zúčastnila, boli oslavy tisícročia Uhorska v máji roku 1896. Pre štátny smútok za cisárovnou Alžbetou sa nekonali žiadne oficiálne plesy a zábavy, ale v rodinách sa robili malé stretnutia a priateľské večierky, ktoré sme nazývali „domino soirée“. Pomaly sa blížilo nové storočie.“
„Veru sa nové storočie rapídne približovalo a ja som bola konfrontovaná so stále novými vymoženosťami techniky. Fery bol posadnutý stavbou železnice v doline Váhu už niekoľko rokov a dosiahol aj spojenie hlavnej trate smerom z Leopoldova na Hlohovec a Nitru. Naše panstvo tak dostalo nové možnosti a pokračovateľom myšlienok môjho manžela sa postupne stával syn Imre.
V zime roku 1900 sa zasnúbil náš Sándor s Lizou Draskovičovou, ktorá bola dcérou ovdovenej grófky Márie Draskovičovej-Festicsovej a už 23.apríla sa konala svadba. Mladí sa usadili vo Vépe, alebo vo Wetterdorfe, ako sa nazýval po nemecky. Začalo sa obdobie automobilizmu a tak navštevovanie susedných panstiev bolo čoraz jednoduchšie a cesta rýchlejšia. V roku 1903 sme do Hlohovca prišli o niečo skôr ako zvyčajne, lebo sme chceli osláviť výročie našej zlatej svadby, ktoré padlo na 22.augusta. Týždeň predtým sa ako každý rok konala v Hlohovci procesia na počesť Nanebevstúpenia Panny Márie. Slovenské sedliacke obyvateľstvo v tento deň robilo púť k miestu Matky Božej v našej zámockej kaplnke. Bol to krásny sprievod, dievčatá v bielych šatách sypali kvety pred monštranciou, ktorú niesol miestny farár pod baldachýnom a nasledovala ho masa ľudí spievajúc žalmy. Pri bráne do zámku vždy nastala tlačenica, lebo všetci chceli mať čo najlepšie miesta, ale nakoniec sa väčšina dostala do dvora. Zámocký dvor bol úplne preplnený, rovnako aj kaplnka, kde sa ani zďaleka nemohli všetci pomestiť, dokonca niektorí museli zostať pred zámkom, toľko ľudí sa procesie zúčastnilo. Na dvore bol pripravený oltár s obrazom Panny Márie a tam sa súbežne s kaplnkou konala aj omša. Potom sa ľudia odoberali po skupinách na predný dvor s veľkou terasou, ktorá umožňovala nádherný pohľad na údolie Váhu smerom na Bratislavu. Vonku boli postavené predajné šiatre a čoskoro sa vytvorilo malebné prostredie plné farebných krojov, v ktorých bola väčšina oblečená. Takmer orientálne pôsobili žobráci vo svojich špinavých a fantastických kabátoch, ovešaní ružencami a svätými obrázkami okolo krku. Tí sa snažili zaujať neustálymi nárekmi a vystierali k pútnikom zmrzačené ruky, vyziable ramená a pahýle namiesto končatín. ¼utovala som, že k nám nedorazili v tento deň naši nemeckí hostia, ktorých sme čakali na oslavy zlatej svadby, lebo z okien zámku by zažili úplne nový, výnimočný pohľad. Ja sama som pociťovala vzrušenie, pritom som sa dožívala vysokého veku a všeličo som skúsila. Často som mávala sny a vidiny, ktoré sa neskôr v budúcnosti vyplnili.
Na jeseň v roku 1905 sme v Hlohovci privítali Ilonu, dcéru nášho najstaršieho syna, ktorá sa mala onedlho stať nevestou. Zasnúbila sa s grófom Hansom Hardiggom a svadba bola plánovaná na začiatok februára nsledujúceho roka. Fery s Imrem sa živo zaujímali o možnosť výstavby elektrárne na našich pozemkoch a ich plány boli čoraz konkrétnejšie. Aj s ohľadom na blížiacu sa svadbu v rodine sme sa rozhodli zostať v blízkosti a v zime sme sa presunuli do bytu vo Viedni. Tam sa k nám pridali Sándor a Liza aj rodina Khevenhüllerovcov. Nadišiel však deň, ktorý v mojom dlhom živote patril k najstrašnejším a najsmutnejším. Dňa 31.januára 1906 sa moje deti vrátili z divadla a rozlúčiac sa s nimi, pobrala som sa spať. Odrazu niekto začal búchať na dvere a komorník mi rozčúlene hlásil, že pri zobliekaní jeho excelencia náhle padla do bezvedomia. Vraj po chvíli sa pán prebral, ale po uložení do postele opäť zamdlel. Ihneď som sa ponáhľala k milovanému Ferymu, ktorý ma síce spoznal, ale hneď ho zasa postihla veľká slabosť. Medzitým som poslala pre lekára, ale aj po kňaza a pokúšala som sa oživovacími cvikmi ho kriesiť. Aj privolaný lekár pokračoval s takýmito pokusmi, ale po chvíli svoje konanie prerušil a na moje zdesenie mi povedal, že Feryho život zlyhaním srdca vyhasol. Tak som stratila svojho drahého Feryho.
SPOMIENKY HELENY ERDŐDY IV.
Author: richard zelenay
Téma: História
Nové storočie sa rapídne približovalo a ja som bola konfrontovaná so stále novými vymoženosťami techniky. Fery bol posadnutý stavbou železnice v doline Váhu už niekoľko rokov a dosiahol aj spojenie hlavnej trate smerom z Leopoldova na Hlohovec a Nitru. Naše panstvo tak dostalo nové možnosti a pokračovateľom myšlienok môjho manžela sa postupne stával syn Imre.
V zime roku 1900 sa zasnúbil náš Sándor s Lizou Draskovičovou, ktorá bola dcérou ovdovenej grófky Márie Draskovičovej - Festicsovej a už 23.apríla sa konala svadba. Mladí sa usadili vo Vépe, alebo vo Wetterdorfe, ako sa nazýval po nemecky. Začalo sa obdobie automobilizmu a tak navštevovanie susedných panstiev bolo čoraz jednoduchšie a cesta rýchlejšia. V roku 1903 sme do Hlohovca prišli o niečo skôr ako zvyčajne, lebo sme chceli osláviť výročie našej zlatej svadby, ktoré padlo na 22.augusta. Týždeň predtým sa ako každý rok konala v Hlohovci procesia na počesť Nanebevstúpenia Panny Márie. Slovenské sedliacke obyvateľstvo v tento deň robilo púť k miestu Matky Božej v našej zámockej kaplnke. Bol to krásny sprievod, dievčatá v bielych šatách sypali kvety pred monštranciou, ktorú niesol miestny farár pod baldachýnom a nasledovala ho masa ľudí spievajúc žalmy. Pri bráne do zámku vždy nastala tlačenica, lebo všetci chceli mať čo najlepšie miesta, ale nakoniec sa väčšina dostala do dvora. Zámocký dvor bol úplne preplnený, rovnako aj kaplnka, kde sa ani zďaleka nemohli všetci pomestiť, dokonca niektorí museli zostať pred zámkom, toľko ľudí sa procesie zúčastnilo. Na dvore bol pripravený oltár s obrazom Panny Márie a tam sa súbežne s kaplnkou konala aj omša. Potom sa ľudia odoberali po skupinách na predný dvor s veľkou terasou, ktorá umožňovala nádherný pohľad na údolie Váhu smerom na Bratislavu. Vonku boli postavené predajné šiatre a čoskoro sa vytvorilo malebné prostredie plné farebných krojov, v ktorých bola väčšina oblečená. Takmer orientálne pôsobili žobráci vo svojich špinavých a fantastických kabátoch, ovešaní ružencami a svätými obrázkami okolo krku. Tí sa snažili zaujať neustálymi nárekmi a vystierali k pútnikom zmrzačené ruky, vyziable ramená a pahýle namiesto končatín. ¼utovala som, že k nám nedorazili v tento deň naši nemeckí hostia, ktorých sme čakali na oslavy zlatej svadby, lebo z okien zámku by zažili úplne nový, výnimočný pohľad. Ja sama som pociťovala vzrušenie, pritom som sa dožívala vysokého veku a všeličo som skúsila. Často som mávala sny a vidiny, ktoré sa neskôr v budúcnosti vyplnili.
Na jeseň v roku 1905 sme v Hlohovci privítali Ilonu, dcéru nášho najstaršieho syna, ktorá sa mala onedlho stať nevestou. Zasnúbila sa s grófom Hansom Hardiggom a svadba bola plánovaná na začiatok februára nasledujúceho roka. Fery s Imrem sa živo zaujímali o možnosť výstavby elektrárne na našich pozemkoch a ich plány boli čoraz konkrétnejšie. Aj s ohľadom na blížiacu sa svadbu v rodine sme sa rozhodli zostať v blízkosti a v zime sme sa presunuli do bytu vo Viedni. Tam sa k nám pridali Sándor a Liza aj rodina Khevenhüllerovcov. Nadišiel však deň, ktorý v mojom dlhom živote patril k najstrašnejším a najsmutnejším. Dňa 31.januára 1906 sa moje deti vrátili z divadla a rozlúčiac sa s nimi, pobrala som sa spať. Odrazu niekto začal búchať na dvere a komorník mi rozčúlene hlásil, že pri zobliekaní jeho excelencia náhle padla do bezvedomia. Vraj po chvíli sa pán prebral, ale po uložení do postele opäť zamdlel. Ihneď som sa ponáhľala k milovanému Ferymu, ktorý ma síce spoznal, ale hneď ho zasa postihla veľká slabosť. Medzitým som poslala pre lekára, ale aj po kňaza a pokúšala som sa oživovacími cvikmi ho kriesiť. Aj privolaný lekár pokračoval s takýmito pokusmi, ale po chvíli svoje konanie prerušil a na moje zdesenie mi povedal, že Feryho život zlyhaním srdca vyhasol. Tak som stratila svojho drahého Feryho.“
„Po smrti Feryho nastalo delenie dedičstva a predaj paláca, ktorý stál na Krügerstrasse. Ponechali sme si iba nájomný dom. Ja som sa presťahovala do pekných prízemných miestností bytu na rohu Giselastrasse a Akademiestrasse, ktorý ležal za Künstlerhausom (Domom umenia). Somlóvár mi pridelili ako vdovské sídlo a bola som tomu rada, lebo to vždy bolo moje najmilšie miesto pre všetky tie krásne spomienky na mladosť a spoločné roky s Ferym. Po viedenskom pobyte, ktorý som zbytočne nepredlžovala, som sa už v polovici mája vracala na vidiek. Vnučka Many Oberndorff, ktorá sa prisťahovala ku mne na Giselastrasse, zostala mojou vernou spoločníčkou a sprievodkyňou, pokiaľ som tento byt vlastnila.
Nasledovali pokojné roky, jeden za druhým prebehli ticho, ani som sa nenazdala, ako rýchlo čas letel. Niekedy som navštevovala deti a vnúčatá vo Vépe a Osterwitze, čo mi spôsobovalo vždy potešenie. Jeseň som opäť strávila v Hlohovci, ale už nie ako domáca pani, ale ako hosť môjho milého syna Imreho, ktorý sa stal šéfom domu Erdödyovcov. Môj najstarší syn bol zaneprázdnený okolo piešťanských kúpeľov a ešte dokázal dotiahnuť do konca víziu svojho otca v podobe výstavby elektrárne v Hlohovci. Ja som sa venovala v týchto rokoch svojim vnúčatám a veru ich okolo mňa vyrastala celá kopa. Ani som nezbadala a niektoré už vyrástli v dospelé osoby. Spomínala som najstaršiu z nich Ilonu, ktorá bola od februára 1906 grófkou Hardeggovou a za tri roky sa postupne stala matkou dvoch rozkošných synov – Imsyho a Mikiho. Okrem nich tu boli dve slobodné komtesy Mária a Jella a vo Vépe bolo mládeže ešte viac. Tu ma vždy vítal najstarší Fery, ktorý sa narodil v roku 1901 a nasledovali Peter, Pali, Marietti, Anti a nakoniec vojnové dieťa Illy, ktorý sa narodil v roku 1917. Aj v Osterwitzi boli tri vnúčatá Khevenhüllerovcov. Aj tam mali Feryho, po ňom nasledoval Ďuly (Juraj) a nakoniec Antónia, ktorú prezývali Ata. Dni radosti sa striedali so smútkom a onedlho musel z nášho kruhu odísť môj zať Alfréd Khevenhüller. Po ťažkej operácii žil ešte tri roky, ale deň pred Štedrým dňom 23. decembra 1911 zomrel. Ale už v roku 1913 sme mali opäť v rodine veselie, keď sa vnuk Fery Khevenhüller zasnúbil so svojou sesternicou Nelly Fürstenbergovou. V tomto období sa vo svete stupňovali nepokoje a najmä Srbi dávali najavo svoju nenávisť proti všetkému nemeckému a maďarskému. A tak sme vstúpili do nešťastného roku 1914.
V zámku vo Vépe bola na celom prízemí zriadená nemocnica a Lisa sa venovala ošetrovaniu. Aj v Leopoldove na železničnej stanici bola veľká ošetrovňa pre zranených, lebo tam bola križovatka vlakov a na počiatku vojny sa odohrali veľké boje práve v Západných Karpatoch. Jella, najmladšia dcéra Imreho, vstúpila proti vôli rodiny v roku 1915 do rádu Milosrdných sestier v Budapešti. Sama bola chorľavá a už o rok zomrela na tuberkulózu pľúc.
V susedstve Vépu sa nachádzal hrad Sárvár, ktorý som opísala na začiatku svojich spomienok. Ten bol častým cieľom kráľa Ludvíka III. a jeho výsosť nevynechala obľúbené poľovačky ani počas vojny. Pre zaujímavosť, tento hrad bol doživotným miestom pobytu „krvavej“ grófky Báthoryovej, ktorá sa údajne kúpala v krvi mladých dievčat a neskôr sa dostal do dedičstva Márie Terézie.
Počas vojny zomrelo viacero blízkych príbuzných. V roku 1917 zahynul Hansi Hardegg, manžel vnučky Ilony, ktorý bojoval ako člen štábu generála jazdectva Brudermanna. Konca vojny sa nedožila ani moja sestra Ema, ktorá bola u dvora a svoje dovolenky trávievala u nás. Zomrela v máji 1918. V tom istom roku, na jeho konci, zomrel vo Viedni po ťažkej chorobe syn Tamás. Ja sama som rok predtým prežila počas prechádzky nešťastný pád so zlomeninou panvy. V takomto stave som v júli 1918 pricestovala na liečenie do Piešťan, kde bol vtedy aj Imre s rodinou. V kúpeľoch bola prevažne vojenská spoločnosť, ako ostatne cez celú vojnu. Z bitevných polí nebolo počuť zlé správy, ale všade bolo cítiť upadajúce nadšenie. Vojna trvala už príliš dlho.“
"Všetci boli vojnou unavení a aj keď v Piešťanoch naše kúpele fungovali i cez toto zlé obdobie, nadšenie a elán z prvých dní bojov vyprchali. Ako blesk z jasného neba prišla večer 18. septembra 1918 správa, že sa uzatvoril separátny mier s Bulharskom. Podľa toho bolo zrejmé, že sa blíži koniec utrpenia, čo predpovedal aj v kúpeľoch ležiaci policajný prezident z Berlína. Bol to gróf, ale jeho meno už si nespomínam. V hlavnom meste Bulharska v Soffi bol vtedy ako nemecký vyslanec Alfréd Oberndorff, ale všetci sa odtiaľ vrátili do domoviny v poriadku. Dňa 22. septembra prišla arcivojvodkyňa Mária Terézia a jej sestra - vojvodkyňa z Parmy na návštevu nemocníc Červeného kríža. Sándor stihol ešte pripraviť pre výsosti ekvipáže na stanici a potom už nás zamestnávali naplno rôzne zvesti z Budapešti o prelomení frontu a úteku rakúsko-uhorskej armády. Hovorilo sa, že gróf Michael Károlyi rozkázal ustúpiť časti maďarských vojsk a tým sa celé to nešťastie začalo, čo sme zisťovali aj z ustupujúcich transportov. Netrvalo dlho a 10. novembra 1918 musel nemecký cisár a náš kráľ Ludvig III. odstúpiť. Zo strachu pred rabovačkami sme striebro a ostatné cennosti zamurovali a sami sme spávali napoly oblečení s mešcom klenotov okolo krku alebo v ruke. Ja som bola pre zlú pohyblivosť oblečená stále a sedela som v leňoške, kde som mala najmenšie bolesti. Prišla noc 12. novembra 1918 a bola nepokojná a strašná zároveň.
Počúvali sme z diaľky výstrely z pušiek i dunivé zvuky kanónov, ale zatiaľ všetko okolo nás prechádzalo v dobrom. V Hlohovci boli nepokoje už v októbri a piešťanský hlavný lekár Dr. Fodor poradil počas návštevy Imremu, aby sa čo najskôr presťahoval na zámoček do Piešťan. Predpovedal, že v Hlohovci určite budú rebélie a mal pravdu. Tuším 2. novembra bolo možno v meste pozorovať zhlukovanie ľudí a Imre mi o tom napísal podrobnosti: " Odpoludnia sme nepozorovane prešli cez mesto ku hrobkovej kaplnke a pri Hansiho hrobe sme sa pomodlili. Ulice boli plné ľudí, okolo idúci nazerali do koča a významne sa usmievali, ako keby chceli naznačiť, že niečo visí vo vzduchu. Neboli dotieraví, ale nevedeli sme, čo chcú a ich nevypočítateľnosť nás vystrašila. Len čo sme sa vrátili do zámku, už sme dostali správu, že v meste začalo drancovanie židovských obchodov. Výkriky a vzdialený hurhaj bolo počuť až na náš kopec. Tým chudákom zobrali všetko a čo sa nedalo odniesť, bolo zničené. Boli aj lokálne bitky, ale žiadne obete. Zrazu sa na dvore objavil koč doktora Fodora, ktorého vrátili z Leopoldova a ktorý rozčúlený povedal, že v jednom vlaku sú hlásení odsúdení, ktorí ušli z väznice v Ilave. Malo ich byť okolo 700, objednali si v staničnej reštaurácii jedlo a mali vraj v úmysle otvoriť aj brány väznice v Leopoldove a oslobodiť trestancov. Iste si vie každý predstaviť našu situáciu. Tam väznica, vzdialená sotva pol hodiny od zámku a dolu pod kopcom vzbúrený Hlohovec. Začali tu najskôr proti židom, ale staré sedliacke porekadlo hovorí, že najskôr žid a potom aj pán."
Imre vedel, že vzbúrenci neobídu nikoho, kto niečo má. Rozhodol sa preto cestovať do Nitry za biskupom Willym Batthányim a prikázal pripraviť 3 vozy, lebo chcel utiecť s deťmi a so všetkým cenným majetkom. Medzi tým prišla noc a poriadne sa rozpršalo. Keď sa nastupovalo na vozy, zdola z mesta sa ozývala silná streľba ako z guľometov, to asi zasiahli poriadkové skupiny. Alebo vypukol boj všetkých proti všetkým? To nikto nevedel, ale cesta do Nitry bola týmto uzatvorená, lebo viedla cez mesto. Imre sa preto rozhodol aj v daždi použiť inú cestu, ktorá viedla vyššie pozdåž parku smerom hore k Udvarnoku a tou sa dostal do Šalgočky k Esterházyovcom. Prišiel tam neskoro v noci a z opatrnosti nešiel priamo k zámku, ale na smetisko. V Šalgočke bola prítomná iba pekná pani grófka Helena Esterházy a tá sa pochopiteľne čudovala, keď zbadala karavánu v tme a daždi. Naši tam zostali cez noc, ale v stálom spojení s Hlohovcom, odkiaľ nad ránom prišla dobrá novina. Hurhaj v meste ustal a pretože neboli žiadne chýry ani po väzňoch z Ilavy, vrátili sa vozy domov na zámok v Hlohovci."
„Ako bolo spomenuté, vyskytol sa problém s väzňami, ktorí utiekli z Ilavy. Museli sme sa neskôr poďakovať prednostovi stanice v Leopoldove, lebo len vďaka jeho šikovnosti a odvahe celá spoločnosť odtiahla a nespôsobila na okolí žiadne škody. Vlak so 700 mužmi temnej minulosti riadil akýsi blázon, došiel riadne do stanice a v reštaurácii si objednali jedlo i množstvo zapíjania. Keď sa dostali do nálady, dali si zavolať prednostu a spytovali sa, kde a ako ďaleko leží väznica od stanice. Prefíkaný diplomat im nacigánil, že je to dobré tri hodiny chôdze v daždi, čo pánov väzňov nesmierne sklamalo. Rozhodli sa preto od svojho pôvodného úmyslu upustiť a chceli odcestovať k ženskej väznici Maria Nostra pri Weizene, aby tam oslobodili dámy, ktoré sa už nemohli dočkať mužskej spoločnosti. Vlak preto vypravili cez Galantu do Weizenu, ale tam ich už čakala na stanici vojenská trestná rota s mocnou guľometnou salvou, že iba málo z nich si zachovalo život.
Tak vyzerala revolúcia zblízka. Bol to obrovský rozdiel poznať niečo také na vlastnej koži, ako keď to občan číta v knihách. Bolo to zvláštne obdobie. Každý cudzí sa domnieval, že má zrazu právo a povolenie na všetky necnosti, z ktorých tá najmenšia bola krádež diviny a drancovanie lesov. Kresťania a židia sa navzájom vraždili a prechádzajúce transporty sa „zabávali“ tým, že z vlakov strieľali na všetko, čo sa hýbalo alebo bežalo. Povedľa považskej železnice až po Žilinu to mnohých nevinných stálo život alebo poškodenie zdravia. Keď do Leopoldova prišiel jeden takýto transport, požiadali vojakov, aby do Hlohovca prišli urobiť poriadok a táto skupina do mesta aj narukovala. Hneď bola najatá židmi za 200 korún na muža a deň, vojsko sa rozložilo na dôležitých miestach a križovatkách s guľometmi a keď bola väčšia časť narušiteľov postrieľaná, nastal konečne pokoj a bezpečie.
Po odchode tejto odvážnej skupiny sa zo židovských dôstojníkov a vojakov vytvorila ochrana, ktorá bola spočiatku spoľahlivá pri udržiavaní poriadku. Neskôr sa ale krvavo pomstili za predchádzajúce vykrádanie obchodov a siedmych hlavných vodcov zastrelili. To sa zase nepáčilo kresťanskému obyvateľstvu a došlo k novým silným bojom, ktoré nakoniec prinútili celé židovské obyvateľstvo Hlohovca k odchodu. Časť z nich sa dočasne nasťahovala do vyradených železničných vozňov na stanici v Leopoldove, iní utiekli do neznáma.
V Hlohovci sa vytvorila nová obrana s veľmi pestro zložených elementov, medzi ktorými boli aj ľudia s nedobrou povesťou. Tieto „opory spoločnosti“ raz pripochodovali aj do zámku, aby sa predstavili panstvu a ubezpečili ho o svojej oddanosti. Keď sa ocitli v zámockých miestnostiach, oči im behali dookola po všetkom zariadení, že Imremu i jeho rodine prechádzal po chrbte mráz pri pohľade na nových anjelov strážnych. Mnohí z nich sa ani nezdali byť triezvi. Táto skupina mala zvláštnu záľubu v strieľaní. Každé neškodné zakikiríkanie, zajac bežiaci po poli, divina v parku, to všetko ihneď zasahovali títo poblúdilci salvami, lebo inak ich ani nemožno nazvať. Guľky z „manlicheroviek“ neustále trieskali do stromov a do múrov a kvôli tomu nebolo možné ani opustiť dom. Navyše sme dostali správy o tom, že susedné zámky boli vykradnuté a že v blízkej továrni na lieh bola celá zásoba tohto drahého nápoja vypustená.
V tej dobe došlo k odstúpeniu cisára a kráľa z trónu, ríša sa rozpadala a bol zavraždený aj náš rodinný priateľ Tizsa. Všade stúpal k nebu dym z horiacich budov a zbojnícke bandy, takmer celé sedliacke dediny, jazdili s vozmi z miesta na miesto vrieskajúc a plieniac. Ohromené obyvateľstvo mnohých slovenských miest žiadalo o pomoc do Prahy na udržanie poriadku. Tam sa nedali dlho prosiť a v presile vtrhli na Slovensko ženúc pred sebou tlupy rozkrádačov a zem ochraňujúcich Maďarov.
SPOMIENKY HELENY ERDŐDY V.
Author: richard zelenay
Téma: História
„Po zásahu českých četníkov bol Hlohovec stále v centre bojov. Bol to stav, aký toto mestečko dlho nepamätalo a Imre s rodinou sa rozhodol toto nebezpečné a nehostinné miesto opustiť. Odišli s časťou svojej domácnosti na zimný pobyt do Bratislavy, kde im gróf Pálffy prepustil svoj byt vo veľkom seniorátnom paláci. Vlaková súprava bola poslednou, ktorá sa odvážila cestovať smerom na juh a v Trnave sa bolo treba poriadne ponáhľať, lebo od Kútov prichádzal pancierovy vlak s ďalšími Čechmi a ten mohol utečencov nemilosrdne zasiahnuť. Vtedy sa jazdilo na život a smrť!
Aj v Bratislave bola spočiatku počuť streľba, ktorá poznačila priečelia domov najmä na nábreží Dunaja. V meste bol môj brat Hugo Oberndorff so svojou druhou ženou Paulou, rodenou Zichy. Po predaji statku Királyfia si prenajali pekný palác Esterházyho na námestí Františka Jozefa a boli tu prisťahovaní aj mnohí naši známi, čím sa vyvinul aj obstojný spoločenský život. Česi sa odvážili vstúpiť do starého korunovačného mesta až na počiatku roku 1919 a obsadili ho.
V Hlohovci a okolí sa v tom čase odohralo viacero krvavých bitiek. Maďarské formácie rôzneho druhu, zvyšky armád a odtrhnuté skupiny, to všetko tiahlo na vlastnú päsť cez náš Décsovský les na cintorín. Tam zo strechy krypty kancelára Jozefa Erdödyho ostreľovali zámok i mesto a neskôr vtiahli za jasotu obyvateľstva do Hlohovca. Onedlho sa už víťazi zabávali pri víne a zabudli na strasti tej doby. Okolo polnoci sa však blížili neorganizované skupiny Čechov od Piešťan a tie boli slovansky orientovanými hlohovčanmi tajnými brodmi prevedené cez Váh. Náhle zhaslo elektrické svetlo a 16 našich zamestnancov, ktorí držali zámok Erdödyovcov, počuli v doline hrmot diel. Po čase nastalo veľké búchanie na bránu, ale nikto nešiel otvoriť, lebo nebolo zrejmé, kto vonku stojí. No potom začal skutočný útok obyvateľov na zámok, ktorý vlastne nebol žiadnym spôsobom chránený. Stará a pevná drevená brána do zámku bola podložená šiestimi granátmi, ktoré nechali naraz vybuchnúť, ale na počesť ctihodnej brány treba povedať, že sa z nej podarilo vyvaliť iba malý kus! Vtedy vystúpil zo zámku ako parlamentár verný osobný strážca Viktor Hannus, stúpal po sklených črepinách, lebo výbuch rozbil na tomto trakte všetky okná. Ihneď sa z blízkych kríkov vynorili českí kanonieri a priložili mu na hruď bajonety a potom vstúpili s ním do zámku. Prehľadali všetko od pivnice až po strechu, či tam nie je skrytý nejaký Maďar. Nenašli ani myš, lebo u nás sa nikto neskrýval. Hlavný riaditeľ Bodó, zámocký správca Tóth, strážca Hannus a ostatní verní boli celú noc zatvorení v jednej izbe. Počas celej prehliadky bol objavený iba jeden trasúci sa slovenský kurič pecí, ktorý od strachu vliezol do komína.
Zámok bol kanoniermi obsadený asi 14 dní a počas tejto doby sa v ňom plienilo touto soldateskou najhoršieho druhu. Potom bola celá perepúť na naše šťastie odvolaná do Košíc a zostali iba dvaja dôstojníci a ako posádka niekoľkí legionári.
V lete roku 1924 som urobila svoju poslednú väčšiu cestu, keď som prišla na návštevu z Vépu do Hlohovca. Na Slovensku som navštívila svojho najstaršieho syna Imreho, ktorý 26. septembra 1923 ovdovel, keď mu na zápal slepého čreva zomrela moja nevesta Irma. Už pri prekročení maďarsko-slovenských hraníc som zažila komické intermezzo, lebo český úradník evidujúci môj pas povedal, že niečo nesúhlasí. Keď som sa spýtala, čo nie je v poriadku, tak povedal, že rok narodenia, lebo v pase mám zapísaný letopočet 1831! Ja som ho ubezpečila, že je to správne a on si ma dlho prezeral šomrajúc, vraj to nie je možné. Na tejto colnici potom dlho o mne hovorili ako o ženskom Matuzalemovi.
V Hlohovci som po dlhom čase stretla syna Imreho, vnuka Vilmosa s dcérou Ilonou Hardeggovou, jej milých synov Imsiho a Mikiho. Bola tam aj Melánia Khevenhüllerová s dcérou Atou a veľmi som sa tejto spoločnosti tešila. Imre bol však ustarostený, lebo sa pripravovala pôdna reforma.“ Každý, kto bol vlastníkom nejakých majetkov, musel byť ustarostený, lebo je to vždy zaujímavé podnikanie, ak štát pomýšľa na experiment. Tým zničí časť svojho obyvateľstva a druhej časti alebo sebe samému poskytne zisk. Nedá sa to inak nazvať ako ožobračovanie, ak bezplatne niekomu nevinnému všetko zoberieme. Postup je nasledujúci:
1. Zoberú sa polia, rozdelia a ponechajú sa 10 rokov napísané na meno vyvlastneného veľkostatkára v pozemkovej knihe, čím tento za pozemky musí platiť dane, ale inému už prinášajú zisk,
2. Za hektár sa zaplatí tzv. mierová cena, čo znamená bývalú cenu zeme v súčasnej mene, ktorá neobnáša ani sedminu hodnoty mierovej zlatej koruny,
3. Ani túto malú úhradu nik neuvidí, ani vyvlastnený, lebo súčasne sa mu predpíše mnoho miliónová daň z majetku, pripočíta sa k tomu daň z predaja, takže v skutočnosti vznikne nula k nule, ak ešte netreba doplácať. A to je predsa vyvlastnenie bez odškodného!
4. Spravidla je prípustný vlastný majetok, ale nie viac ako 150 hektárov. Len protekčným dietkam alebo takým, čo sú potrestaní majetkom obzvlášť veľkého zámku, môže byť na udržanie povolené o niečo viac (500 hektárov). Čo má z toho majiteľ zámku a viacerých vedľajších budov alebo napríklad 80 hektárového parku, keď bez povolenia pamiatkového úradu nesmie byť vyťatý ani jeden strom? Navyše musí vydržiavať početný personál – penzistov, ktorých štát nepreberá.
Aký bude následok? Nezadržateľný bankrot vyvlastnených a rozpad starých historických hradov, alebo sa z krásnych letných rezidencií stavaných majstrami baroka od Fischera von Erlacha stanú ruiny. Mnohí zamestnanci a úradníci zostanú bez chleba, rovnako tak tisícky paholkov na majeroch. Vtedy neplatí Božie prikázanie – nevezmeš veci iného nadarmo, ale naopak, ľudia ešte na také rozdeľovanie striehnu.
Ale aj tu nie je všetko v poriadku. Sedliak zvyčajne nechce mať viacej, ako stačí obrobiť a tak najskôr predávali vlastné majetky a potom sa domáhali kúpy panskej zeme za polovicu. No chudoba zostala bez majetku tým, čím bola predtým. Vytvárali sa aj menšie statky pre zaslúžilých českých vlastencov, no tí neboli povolaním gazdovia. Neradi pestovali cukrovú repu, čím bol dôležitý exportný artikel Slovenska a to je cukor, ohrozený.
Rozumný odborník sa už raz vyslovil, že najlepšia, najlacnejšia a pre doterajšieho vlastníka najmenej ničivá reforma pôdy by sa mala robiť inak. Jednoducho sa každému veľkostatkárovi mala bezplatne odobrať tretina až polovica ich majetku a nie celý. Odobratá časť by sa rozdelila medzi najchudobnejších a zaslúžilých bezplatne, čím by sa všetkým pomohlo a nikto by nebol zničený. Ušetril by sa aj byrokratický pozemkový úrad so stovkami zamestnancov, ktorí sa udržiavajú pri živote tým, že prinúteným odpredajcom počítajú málo a kupujúcim veľa. Tak vyzerala pozemková reforma.
Spiatočnú cestu z Hlohovca do Vépu som absolvovala autom. Vozidlo z Hlohovca ma doviezlo k hraniciam a vépske ma tam čakalo. Pripomenula som si časy štvorzáprahov, keď ešte neboli železnice, ale musela som uznať, že takto je to rýchlejšie i pohodlnejšie. Ďakovala som Bohu, že som mohla túto cestu podniknúť, lebo som naposledy videla svojho syna Imreho zdravého a v kruhu svojich najbližších. O rok neskôr už bol mŕtvy, odišiel za ženou Irmou na srdcovú porážku 14. novembra 1925. Nech nás Boh a náš Pán opäť spojí s milými, ktorí odišli pred nami, aby sme sa bez utrpenia a smútku stretli na večnosti. Amen.“
Tak sa končia spomienky Heleny Erdödy, ktoré sú určite zaujímavým svedectvom doby, v ktorej pisateľka žila. Veríme, že jej spomínanie čitateľov zaujalo a bolo aspoň malým príspevkom k jubileu nášho mesta. V závere knihy spomienok Heleny Erdödyovej sú uvedené krátke dejiny tohto šľachtického rodu. Ich autorom je dr. Karol Giay a ponúkame ich našim čitateľom v takej podobe, v akej sú zaznamenané, pričom je zrejmé, že nie vždy sa jedná o presné záznamy.
Erdödyovskí grófi pochádzajú zo starej maďarskej šľachty a ich korene siahajú dokázateľne až do čias Arpádovcov, kedy vládol Béla III. Táto skutočnosť vyplýva z dokumentu datovaného v roku 1187, kde sa k oceneniu pána Dionysiusa Bakocha, rodom Erdewd uvádza, že zaplatil už vtedy za „vynikajúcu osobnosť“ – teda titul iam clarus homo fuit. V roku 1319 je v „Capitulum Transylvanione“ pri dátume 3.marec spomenutý Magister Nicolaus, syn Erdöd, ako kastelán z Keskésu v komitáte Kükülö. Prvé dva šľachtické diplomy, ktoré sa nachádzali v archíve hlohovského zámku sú tie z roku 1459 pre Valentína Bakocha ab Erdewd s hodnosťou prepošta a druhým bol arcibiskupovi Thomasovi Bakochovi ab Erdewd v roku 1458 udelený uhorský grófsky stav, ktorý následne prešiel aj na bratov a ďalšie potomstvo. V oboch prípadoch udeľoval túto milosť kráľ Matej Korvín.
Thomas Bakoch zaujímal za kráľov Vladislava II. a Ludviga II. vynikajúce miesto v maďarských dejinách, druhému dokonca počas korunovácie dával na hlavu korunu. Mal vplyvné politické postavenie v cirkevnej hierarchii, vysokú hodnosť kardinála, bol patriarchom v Carihrade a svojej veľkej obľube ďakoval za množstvo hlasov, ktoré po smrti pápeža Júliusa II. dostal pri voľbe nového pápeža v tzv. konkláve. Od neho pochádza väčšina bohatstva Erdödyovcov – zámky Eberau (Monyorókerék), Janosháza, starý hrad Somlóvár, Csacsavár v Chorvátsku a mnohé iné, ktoré zdedil jeho vnuk Peter po smrti cirkevného veľmoža. Tento Peter mal priezvisko Venetianus a je zakladateľom rodokmeňa všetkých ešte prekvitajúcich línií grófskeho pokolenia. Peter je už v roku 1511 nazývaný slobodným pánom z Eberau – liber baron de Eberaw, pretože vlastnil lesné panstvo ležiace v dnešnom Burgenlande a ktoré jeho predok kardinál v roku 1496 kúpil od Johanna Ellerbacha. Toto panstvo patrí teraz grófovi Sándorovi Erdödymu, synovi pisateľky týchto memoárov. Peter Venetianus bol uznávaný hrdina v boji a vyznamenal sa za kráľa Ludvíga II., Johanna Zápolya a Ferdinanda I., v nešťastnej bitke pri Moháči v roku 1526 stál so Simonom Erdödym, biskupom z Agramu (Záhreb) na špici silno ozbrojených jazdcov. Vtedy v boji padli aj dva rýdze výhonky jeho rodu – Wolfgang a Petrus, zvaný Tompa, ale Petrovi aj Simonovi sa podarilo uniknúť. Pridržiavali sa neskôr na strane Zápoľského, ktorého proti Ferdinandovi podporoval sultán Soliman. Peter sa potom objavuje v roku 1530 ako vrchný „išpán“, možno správne vicišpán z Eisenburgu a Zaly a vykonáva funkciu vrchného komorníka. Zomrel v Benátkach v roku 1547, kam sa utiahol pred prenasledovaním aj s druhou manželkou Barbarou z Puchhaimu, pre ktorú jeho syn Peter II. nemal pochopenie. Dochádzalo k ťažkým a dlho trvajúcim konfliktom medzi otcom a synom a do tohto rozkolu zasahovali neskôr aj kráľ a pápež. Syn bol však mocnejší ako starnúci otec a ten musel v spore ustúpiť. Presťahoval sa do mesta lagún, kde mu tamojší dóža dal povolenie k pobytu a prijal ho aj s príbuzenstvom do radov miestnej honorácie. Povesť hovorí, že mladší Peter svojho otca vtedy preklial a od toho času mu na čele vzniklo tzv. Kainovo znamenie ako jazva, ktorá sa vo chvíľach rozčúlenia zapaľovala do červena a zmizla až potom, čo sa otec a syn zmierili. Dôkazom, že k zmiereniu skutočne došlo, je založenie kláštora Okics v Chorvátsku na dôkaz pokánia. Benátsky patriciát, ktorý kedysi získal utečenecký predok, uplatnilo panstvo vo Vépe omnoho neskôr, v čase príchodu komunistov a zachránili tak za pomoci talianskeho vyslanca princa Borgheseho v banke deponovaný rodinný poklad, ukoristený predtým Bélom Kunom.
Syn Peter nebol však iba nepriateľom a prenasledovateľom svojho otca, ale vyznamenal sa aj vo viacerých vtedajších bojoch, ktoré nepretržite sužovali krajinu. Vyznamenal sa v roku 1547 v tzv. šmalkardskej vojne a pod menom Banus z Chorvátska bojoval úspešne v rokoch 1553 a 1566 proti Turkom. On, mohutný a neohrozený slobodný pán z Eberau a Monoszló, bol vyznamenávaný ako nikto iný z jeho rodu. Cisár Maximilián II. ho povýšil dekrétom z 11. októbra 1565 na ríšske knieža, čo v tých časoch bol nesmierne vysoký titul. Peter však v roku 1567 zomrel a preto nebol kniežací titul nostrifikovaný, ale bol potvrdený v roku 1580 cisárom Rudolfom II. pre synov Petra Thomasa II. a Petra III. s právom vylepšenia erbu. Kým o Petrovi III. nemožno veľa povedať, lebo rodová línia v treťom pokolení u tejto vetve zanikla, Thomas sa stal jedným z najvýznamnejších a najmocnejších prvých Erdödyovcov. Ako vojvodca a štátnik mal čoskoro tituly erbového vrchného išpána z Varaždína, Banusa z Chorvátska a rytiera zlatého rúna. Podieľal sa na víťazstve nad Turkami v roku 1584 v Kraime a v roku 1585 v bitke u Kostanitze. V ďalšom roku pripravil Osmanom prekvapenie pri Ivančici, keď zvíťazil v bitke a vlastnou rukou zvrhol z koňa ich vodcu Ozan Begha. Najväčšie víťazstvo nad „neveriacimi“ dosiahol v roku 1593 pri Sisseku a následne mu poslal pápež Klement VII. ďakovný a blahoprajný list. Vyznamenal sa aj ako šikovný vyjednávač a v roku 1604 viedol z poverenia cisára Rudolfa II. v meste Buda ťažké a dôležité mierové rozhovory so sedmohradským kniežaťom Sigmundom Báthorym a Štefanom Bocskayom. Výsledky boli viac ako priaznivé najmä jeho schopnosťou diplomacie.
Za vlády cisára Matiáša II. bol Thomas (Tomáš) Erdödy navrhnutý dokonca za palatína z Maďarska, ale nedosiahol potrebný počet hlasov. Bol známy ako ortodoxný katolík a jeho voľbu dostatočne nepodporili zástupcovia iných odnoží cirkvi. Následne dosiahol ešte hodnosť ochrancu korunného pokladu a potom v roku 1624 zomrel. Bol pochovaný v katedrále v Agrame, dnešnom Záhrebe. Tomáš mal za manželku Máriu von Ungnad, o nej sa podrobnosti nezachovali. Od roku 1607 bol podľa diplomu cisára Rudolfa II. každý Erdödy erbovým vicišpánom komitátu Varaždín a kapitánom pevnosti rovnakého mena. Tieto tituly a hodnosti dedilo aj ženské pokolenie.
Tomáš Erdödy zanechal 8 detí, z toho 4 synov a rovnaký počet dcér. Krištof, ktorý žil v rokoch 1586 – 1621, vrchný komorník a rytier zlatého rúna, je spoločným rodovým otcom všetkých Erdödyovcov. Medzi jeho synov Georga Tavernicusa a Gabriela sa rodina rozdelila na dve hlavné a dve vedľajšie línie. Hlavná a staršia bola na začiatku reprezentovaná synom Ladislavom, ktorý žil v rokoch 1693 – 1751 s manželkou Annou Máriou, rod. grófkou Illesházyovou a na počiatku mladšej bol syn Ludvig, ktorý žil v rokoch 1694 – 1752 s manželkou Reginou, rodenou grófkou Stubenbergovou.
V rodine Erdödyovcov boli významné tituly pri dvore, vysoké cirkevné posty a dôležité miesta v armáde častými. Medzi dôstojných potomkov Petra a Tomáša patrí napríklad Ladislav Erdödy, ktorý žil v rokoch 1677 – 1736. Mal tituly biskupa a vicišpána z Nitry a bol označovaný aj ako maďarský dvorný kancelár. Údajne nechal práve on nitriansku biskupskú rezidenciu po jej zničení pri poslednom obsadení Rákoczym tak krásne obnoviť do dnešnej podoby.
Vzdialeným príbuzným bol Georg Leopold, ktorý bol právnik kúrie, ochranca koruny, maďarský komorový prezident a nadišpán komitátu Bars. Vyznamenal sa vo „francúzskej“ vojne a v roku 1720 získal panstvá v Hlohovci a Piešťanoch, ktorými sa dal obdarovať kráľom Karolom III. ako prejavom uznania za svoje zásluhy. Z týchto latifundií vytvoril pre rodinu primárny komitát a ako verný a energický katolík vykonával na všetkých svojich statkoch prísnu rekatolizáciu protestantských obyvateľov. Jeho vnuk a druhý majorátny potomok bol Jozef Erdödy, kancelár a uhorský minister, o ktorom bola často reč v spomienkach pisateľky a ktorý žil v rokoch 1754 – 1824. K dôležitým činom rodiny Erdödy treba pripísať výstavbu železnice v doline Váhu grófom Franzom (Ferym) Erdödym, manželom autorky pamätí. Stavbu realizoval spolu s ujcom, grófom Augustom Breunerom-Enkevoirthom, čo viedlo k zvýšeniu rentability rodinných statkov a neskôr naštartovalo výstavbu jednej z najdôležitejších železničných tratí na Slovensku na úseku Bratislava – Žilina. Zásluhou železničného spojenia sa aj kúpele v neďalekých Piešťanoch premenili na liečebné zariadenie svetového mena, o čo sa pričinil najstarší syn Heleny Erdödyovej – Emerich (Imre) Erdödy.
Týmito riadkami sa definívne končia spomienky grófky Heleny a končí sa aj séria článkov o rodine, ktorá významným spôsobom ovplyvnila históriu nášho mesta.